Založiť webovú stránku alebo eShop
  
 
Hra, ktorá prežila pol storočia
   Začalo sa to pred 56 rokmi. Mal som deväť a o dva roky mladšieho brata a náš otec mal vtedy 35 rokov. Ukázal nám jednoduchú futbalovú stolovú hru, nazývanú aj šprc. Bol to akýsi kvázifutbal, hraný oblými gombíkmi. Nechtami palca a ukazováka sa gombík stlačil, získal energiu a narazil do malého gombíka – lopty. Krátky čas sme hrali šprc na dlážke, vlastne - na malom linoleu pri kachliach v izbe, ale už o pár týždňov sme začali hru vylepšovať. Začali sme hrať na stole, pri hre sme používali nechty oboch palcov na usmernenie lopty. Postupne sme do hry vtiahli zopár kamarátov, a keď sme chodili na strednú školu, to sme už hrali odušu. Zatiaľ čo naši rovesníci bojovali na pingpongových stoloch a ďalších svetoznámych hracích plochách, my sme sa rozrástli na svojbytnú partiu gombičiarov. Počet vyznávačov tejto hry sa rozšíril na 15 až 18 mládencov. Každý si vybral obľúbenú futbalovú krajinu a turnaje sa hrávali s nerozbitnou pravidelnosťou. Poniektorí brali hru tak vážne, že si vytvorili celú prvú ligu svojho štátu a často požiadali niekoho z partie, aby prišiel na návštevu... odohrať ligové kolo.
Jednoducho – našli sme si športovú hru, ktorej sme dávali prednosť pred všetkými ostatnými radovánkami. Vznikli pravidlá, ktoré sa do detailov priblížili skutočnému dianiu na futbalovom ihrisku. Zafixovali sa rozmery ihriska, zhotoveného zo sololitovej lepenky. Často sa prišli na naše turnaje pozrieť kamaráti. Matky a otcovia mali občas z nášho koníčka nervy – najmä keď sa blížilo koncoročné vysvedčenie a my sme namiesto zlepšovania známok hrali majstrovstvá sveta. Rodičia si však uvedomili, že sme vďaka novej hre unikli iným „slastiam“ života – neholdovali sme alkoholu, cigarety tiež nemali veľký odbyt. Frajerky museli rešpektovať naše hobby. Ak to nedokázali – mali smolu.
Plynuli roky, no vzťah k našej hre nič nenaštrbilo. (Ako to už u chlapov býva). Upevnila ho aj nami založená novinka – pouličná liga, kde sme dokázali svoju zdatnosť a kopaciu techniku v normálnom futbale. Ale hlavným hnacím motorom bola podľa mňa celková atmosféra trnavského Spartaka. Každú nedeľu sme sa sviatočne oblečení stretávali na štadióne, na našom „fleku“, a tešili sme sa z výkonov vtedy dozrievajúceho majstrovského Spartaka. Keď pred zápasom zaznela hymna – známe Silenzio – stáli sme v pozore a zimomriavky nám behali po chrbtoch. To bol doping pre náš vzťah k mestu i šťava pre naše gombíkové nadšenie.
A vydržalo nám podnes. Nedávno nás zviditeľnila trnavská televízia. Začiatkom tohto roka sme sa deviati zišli v rodnom meste na majstrovstvách sveta 2009 a prvého decembra sme šiesti prišli na zimný futbalový turnaj. Môj brat na obe podujatia pricestoval z Ameriky. Našu vášeň uznali ako perfektné hobby aj naše deti, hoci žiadny zo synov sa do hry nepustil. Takmer všetci gombičiari majú už vnúčence. No keď sa stretneme v Dušanovej aréne... páni – okolitý svet zmizne, a my – veselí a omladnutí sa oddávame hre, ktorá nám od detstva prináša radosť a spája našu partiu.
december 2009
A. Císar
Foto s pohárom za druhé miesto na majstrovstvách sveta 2009
 
 
TOPlist